INFERNAL WAR produkujú našľapaný „pure black“ vrátane niektorých póz, ktoré k nemu patria. Komu by tento fakt mohol ublížiť, ten nech láskavo odignoruje ďalšiu kapelu počmáraných šaškov produkujúcich nepočúvateľný odpad. Týmto aktom si ochránite svoj sluch aj svoje mentálne zdravie.

Súčasnosť stále predstavuje priestor pre vznik nahrávok čerpajúcich z odkazu minulosti. Otázkou však stále zostáva podanie, opakovanie tisíckrát zahratých vecí, často v žalostnom prevedení, dnes už môže uspieť len u zarytých ortodoxných zabednencov. Akokoľvek tuctový vám môže názov a image INFERNAL WAR pripadať, skrýva sa pod ním vcelku solídny materiál, ktorý stojí za vypočutie (v prípade, že nepatríte k skupine, ktorú som sa snažil vyselektovať v úvodnom odstavci).

Ak by som mal charakterizovať nahrávku jediným slovom, tak by to boli veľmi nekompromisné sypačky. Nie že by to bolo v tomto štýle niečo nezvyčajné, ale pripravte sa na ozaj ultrarýchle tempá. Bubeník patrí jednoznačne do vyššej triedy v obore a nie je ťažké si ho zameniť za veľmi rýchly automat. Základný kameň diabolskej rytmiky je tak dobre uložený a tým pádom je na čom ďalej stavať. Druhým podareným artiklom je veľmi precízny a ostrý zvuk nahrávky. Tam, kde sa niektoré kapely snažia dosiahnuť brutalitu čo najskreslenejším zvukom, INFERNAL WAR predstavujú presný opak. Jednotlivé nástroje znejú veľmi čisto a jasne, čo v konečnom dôsledku vytvára pôsobivý efekt. Klobúk dolu... Ak tomu pridáme zaujímavé hudobné nápady, dostatok výrazných melódií, sóla, pády do pomalších partov, breaky a slušnú inštrumentáciu, je tu recept na to, ako sa to má robiť. Dĺžka skladieb atakuje priemernú hranicu štyroch minút, no aj napriek tomu máte pocit, že sa toho deje viac než dosť. Tento fakt je znakom dobrej nahrávky. Nedokážem vyzdvihovať skladby, ale hudobné variácie sa točia zväčša okolo spomínanej ultrarýchlej rytmiky s najmelodickejšími časťami položenými do stredných a pomalších temp. Kapela je silná v oboch oblastiach a na nudu nezostáva priestor. Jedinou povinne pomalšou skladbou je šesťminútová „Salvation“. Nepohŕdol by som ani viacerými takýmito zásekmi. Veľmi agresívne znejúci celok dokresľuje už len tradične agresívny vokál s až príliš tradičnými nenávistnými klišé.

Záverom môžem Poliakov len chváliť. „Terrorfront“ reprezentuje jeden z mála dobrých príkladov toho, ako sa dá aj dnes priniesť zaujímavý materiál zakorenený hlboko v minulosti. Hľadať za ním nejaké šialené novátorstvo a totálnu originalitu by bolo rovnako bezpredmetné ako konštruktívna diskusia s fanatickými fanúšikmi NWOAHM.